R. Rajović: Rodičia sú prví a tí najdôležitejší

Prinášame Vám rozhovor s Dr. Rankom RAJOVIĆOM , tvorcom programu NTC a predsedom Výboru pre nadané deti na celosvetovej úrovni Mensy , ktorý je v histórii našej organizácie prvým človekom iného, ako anglosaského pôvodu na najvyššom poste. Videá s Rankom RAJOVIĆOM, ktoré prinášajú množstvo odborných informácií o vzdelávaní, sú dostupné na YouTube.

Program vzdelávacieho systému NTC sa už realizuje alebo je v procese pilotných štúdií v 12 európskych krajinách (Nórsko, Slovinsko, Chorvátsko, Taliansko, Švajčiarsko , Rumunsko, Čierna Hora, Izrael, Maďarsko, Česká republika, Srbsko a Bosna a Hercegovina). Čo je vlastne NTC program?

NTC sa zameriava na aplikáciu nových objavov z medicíny , predovšetkým z neurovedy  a z práce s deťmi najmä v predškolskom a školskom veku. Teória sa opiera o skutočnosť, že inteligencia nezávisí len od počtu nervových buniek, ale aj od počtu spojov medzi neurónmi. To najdôležitejšie obdobie pre tvorbu takýchto spojov je hlavne do 7 roku života dieťaťa. Program poskytuje odpovede na otázky ako stimulovať väčší biologický potenciál detí a ako rýchlejšie a jednoduchšie objavovať a rozvíjať ich zručnosti v čo najkratšej dobe.

NTC je skratkou pre Nikola Tesla Center. Je to vzdelávacie centrum, ktoré existuje v rámci Mensy Srbska a Bosny a Hercegoviny . Niekoľko členov z týchto dvoch organizácií vytvorilo spolu s ďalšími odborníkmi medzinárodný tím, ktorý sa podieľal na tvorbe NTC programu  (Mensa Slovinsko, Mensa Singapur, Mensa Taliansko, Mensa Chorvátsko a Mensa Nemecko).

V mnohých krajinách ste často hosťom na rôznych prednáškach určených učiteľom a rodičom. Prečo je vzdelávanie rodičov najdôležitejšie?

V knihe „IQ dieťaťa - starostlivosť rodičov“ som napísal, že rodičia sú prvými a najdôležitejšími učiteľmi . Najmä v období od druhého do piateho roku. Mnohí rodičia na to zabúdajú a očakávajú , že niekto iný prevezme ich úlohu, alebo akceptujú nadmernú prítomnosť televízneho prijímača či videohier. Všade, kde máme deti s poruchami pozornosti  a učenia sa, sa vyskytujú priam v obrovskom meradle aj poruchy reči, ploché nohy či poruchy držania tela. Tu je komunikácia s rodičmi dôležitá, lebo práve oni sú často tí, ktorí robia prvú chybu, keď podporujú činnosti zbytočné alebo dokonca škodlivé z pohľadu 
vývoja dieťaťa. Samozrejme , že všetci rodičia majú len dobré úmysly, veď výchova je pre nich dôležitá. Napríklad maličkosť, ako je skákanie dieťaťa na posteli, v blate či na pohovke, môže pomôcť rozvoju dieťaťa. Rodičia však deťom bránia vykonávať takého bláznivé aktivity, ktorých je mimochodom veľmi veľa, lebo sa boja, že sa ich dieťa zraní, alebo že zničí matrace, ktoré stáli 200-300 EUR. Je preto dôležité rodičov vzdelávať prostredníctvom prednášok, seminárov a médií, aby sa dozvedeli čo najviac o tak významnej etape života ich dieťaťa. Bezpečnosť je vždy prvoradá. Rodičia by preto mali vytvoriť to správne a bezpečné prostredie pre dieťa, a nie mu brániť v zdanlivo nesprávnom prejave...

Vzdelávací systém NTC ukázal v Srbsku svoje výsledky: deti prídu do prvej triedy a už vedia písať , čítať, poznajú všetky planéty Slnečnej sústavy , vysvetlia, prečo sa deň a noc striedajú v rovnakom čase a sú schopné informácie spájať a vytvárať informačné celky. Čo je najlepšie, je skutočnosť , že deti sa učia všetko, so záujmom, a nie naspamäť, učia sa klásť otázky, objavovať, byť aktívny a kreatívny, rozvíjať svoj ​​intelekt rýchlejšie ako ich ostatní rovesníci. A zároveň je to pre ne hra a užívajú si to... Myslíte si, že deti rozvíjajúce sa podľa tohto systému učenia sa považujú tento spôsob za niečo, čo ich obťažuje resp. preťažuje?

V Srbsku sme už zaregistrovali posun vo vnímaní zaťažovania dieťaťa v predškolskom veku. Na začiatku celého procesu existoval negatívny postoj niektorých kolegov, ktorí sa domnievali, že by sme nemali príliš zaťažovať dieťa v predškolskom veku, lebo by mohlo získať odpor ku škole. Výsledky práce NTC však dokazujú, že proces vzdelávania môže vyzerať úplne inak než je obvyklé a nie je nutné aplikovať desaťročia zaužívaný reprodukčný spôsob. Bohužiaľ, stále sme svedkami toho, že reprodukčný systém učenia sa stále uplatňuje, napriek skutočnosti, že z pohľadu biológie predstavuje pre mozog tú najnižšiu úroveň učenia sa. Som jednoznačne proti tomuto spôsobu učenia, lebo dieťa potrebuje na hodinách čítať a chápať, a na to potrebuje aktivovať väčšiu mozgovú kapacitu namiesto niekoľkonásobného mechanického  opakovania matérie. V rámci NTC vzdelávacie systémy využívajú rôzne metódy , ktoré vyzerajú skôr ako hra. Výsledky prichádzajú u detí rýchlo – učia sa a získavajú neuveriteľné vedomosti.

Vo Veľkej Británii alebo vo Francúzsku sa učia deti písmená vo svojom piatom a šiestom roku, zatiaľ čo v Japonsku deti v tomto veku ovládajú viac ako sto písmen a znakov. Aké sú výhody NTC systému vzdelávania a čo by sme mali odstrániť z tradičného prístupu k vzdelávaniu?

Je potrebné začať používať také prvky, ktoré stimulujú rozvoj dieťaťa a samozrejme sú súčasťou hry. Deti si v troch – štyroch rokoch pamätajú symboly (autá , vlajky...) a podobne sa aj čínske deti učia hrou znaky a písmená. Nechápem „odborníkov“ , ktorí hovoria , že je to skôr zaťažujúce, pretože čínske znaky sa učia v tomto veku deti ľahšie ako označenie pre Audi , Mercedes  či Renault ... takže ak si niekto myslí , že je to preťažovanie čínskych detí , potom si asi myslí, že znalosť symbolov reprezentujúcich automobily je pre 3 – 4-ročné dieťa tiež extrémne ťažká vec. Rodičia však vedia , že to nie je preťažovanie dieťaťa, tie sa symboly učia samé. Niet divu, že v tomto veku deti spoznajú na ulici 30 – 40 značiek áut, 20 – 30 zástav... a len si predstavte , koľko by sa dieťa mohlo naučiť, keby sme mu pomáhali hrou... Vzdelávací systém NTC sa práve snaží o používanie symbolov u detí, čím sa podporuje ich matematické uvažovanie. Toto je výhoda NTC programu, ktorého cieľom je aktivovanie dôležitých myšlienkových procesov v období intenzívneho vývoja mozgu.

Zaostávajú školy v našich zemepisných šírkach Európy? Výsledky testov a výskumov, ktoré prezentujete vo svojich prednáškach, sú dosť alarmujúce -  dnes má každé druhé dieťa vývojovú poruchu alebo poruchu kognitívnych funkcií...

Naše školy sú oproti európskym školám pozadu. Ale ešte väčší problém je skutočnosť, že európske školy zaostávajú za ázijskými. Je potrebné zmeniť spôsob práce a vzdelávania detí, inak sa nevyhneme dnes prítomnému problému – vývojovým postihnutiam. Stále viac detí má problémy s rečou, držaním pera, poruchu držania tela, rôzne poruchy na kognitívnej úrovni (dyslexia, dyskalkúlia...) a v rozhovore s učiteľmi nadobúdame dojem, že každá nová generácia je menej schopná ako tá predchádzajúca. Problém je, že učiteľom nikto nevysvetlil, prečo je to tak! Tomu sa venuje séria seminárov a prednášok, zároveň sú však dôležité aj také elementy ako hudba, umenie a samozrejme rodina a domácnosť.

Rodičia vo všeobecnosti zakazujú deťom pohybové aktivity, ktorých si paradoxne sami užili dosť vo svojej mladosti. Lezenie po stromoch, skákanie po posteli, preskakovanie kaluží... čím ale bránia rozvoju dieťaťa. V snahe predísť spadnutiu či malému poškrabaniu spôsobujeme deťom väčšiu ujmu – bránime im v celkovom rozvoji a spôsobujeme spomaľovanie vývoja mozgu! Je to všeobecný trend, prehnaná ochrana detí tam, kde to nie je potrebné. Vlastne , celkom jednoducho , sme sa obrátili chrbtom k prírode, a cenu za to zaplatia práve naše deti. Dieťa sa vyvíja, rastie, robí to, čo je v súlade s prírodou. Musíme si uvedomiť, že človek je tvor sa pohybujúci, je to jedna z hlavných charakteristík ľudí. Deti sú v pohybe aj pri takýchto aktivitách, nielen pri chodení. Pozrime sa napríklad na rodičov, ktorí tlačia dieťa v kočíku ešte v druhom alebo dokonca v treťom roku jeho života. Viem , je to pre nich jednoduchšie, ale musíme zmeniť spôsob myslenia , musíme pomôcť dieťaťu rozvíjať sa v súlade s prírodou, a to sú pohyb, padanie, skákanie či behanie...

Vzdelávanie prechádza v krajinách strednej Európy reformami, niekde sa zavádza deväťročné  vzdelávanie, deti začínajú navštevovať školy v 6 rokoch, zavádzajú sa nové predmety. V niektorých krajinách sa rieši povinná náboženská výchova, o ostatných problémoch sa hovorí menej. Čo je pri tradičnom vzdelávaní nesprávne a čo povedať odborníkom podieľajúcim sa na vývoji vzdelávacích programov?

Pozrime sa na to, čo robíme... Namiesto spájania odborníkov a tvorbe programov, ktoré by skutočne pomáhali deťom vo vývoji, lebo vždy je čo zlepšovať, venujeme príliš veľa času napríklad rozhovorom o povinnej náboženskej výchove. Prečo sa nekladie viac dôrazu na hudobnú a telesnú výchovu, umenie či outdoorové aktivity? Tradičný spôsob vzdelávania nie je nesprávny, ale dnes sa musíme prispôsobiť realite, ktorá sa neraz rýchlo mení. Kto nie je ochotný sa prispôsobiť a naučiť sa nové zručnosti, ohrozuje seba, potom svoje deti a nakoniec je v ohrození celý národ. Skutočne musíme myslieť na realitu – že 10 dnes najžiadanejších profesií pred ôsmimi rokmi neexistovalo... To znamená, že učíme a pripravujeme naše deti  na pracovné miesta, ktoré ešte ani neexistujú! A ako sa učiť a pripraviť sa na tieto problémy? Analýzy hovoria, že sme na tento jav pripravení zle, lebo vzdelávací systém je postavený na reprodukčnom prístupe. Naliehavo potrebujeme zmeniť náš spôsob učenia sa. Vzdelávacie plány sú dobré, ale nie je dobrý spôsob učenia sa. Dajme si príklad. Namiesto položenia si reprodukčnej otázky je vhodnejšie premýšľať o tom, čo všetko sa týka jedného zvieraťa: „Čo je to?... je to živé, 
vmestí sa to do dlane, nosí sa to vo vaku.“  Ak poznáte jednoznačnú odpoveď, môžete ju povedať. To však nie je vždy možné. Najskôr môžeme skonštatovať, že je to malé a vmestí sa to do dlane. Ďalej môžeme povedať, že je to živá bytosť , pričom vieme, že mení rozmery, lebo rastie. Potom naformulujeme otázku týkajúcu sa skutočnosti, že sa nesie vo vaku. Odpoveď je takto jednoduchá, teraz môžeme skonštatovať , že odpoveďou na hádanku je zviera klokan. Sú tu zároveň obsiahnuté informácie z biológie – po narodení meria klokan 2,5 cm a jeho mama ho nosí vo vaku. Pre Európu je však pri takejto lekcii/hádanke typická otázka: „Ako veľké je klokanie mláďa?“
Čo je lepšie? Položiť si otázku reprodukčného charakteru alebo sa pýtať spôsobom, ktorý si vyžaduje znalosti a myslenie? A ešte jeden fakt. Ak sa deti učia týmto spôsobom , učia sa hrou. To je princíp NTC programu.

A čo moderné technológie... Mali by deti v predškolskom veku používať moderné technológie a akým spôsobom?

Nie som proti novým technológiám, ktoré sú nevyhnutné, otázkou je len definovanie hraníc pre deti vo veku 5 - 6 rokov. Koľkokrát denne, či jednu alebo dve či tri hodiny... To nikto zatiaľ nestanovil, ale podľa môjho názoru je dosť polhodina alebo hodina, možno trochu viac, ale nie stráviť 3 – 4 hodiny sledovaním obrazovky (TV, počítača alebo videohry). Sledovaním televízie sa dieťa učí, čas priamo strávený pred obrazovkou však kráti jeho priestor pre užitočné činnosti ako sú beh, hranie sa v parku, na ihrisku, v prírode,  v komunikácii s ostatnými deťmi. Mám štyri deti, poznám tieto problémy, sám som hľadal riešenia... Nie je to ľahké, ale to najhoršie riešenie je nechať deti robiť činnosti, ktoré sú škodlivé pre ich rozvoj. Na prednáškach a seminároch učíme rodičov a učiteľov ako hodnotiť kvalitu hry podľa toho, do akej miery pri nich deti využívajú kapacitu svojho mozgu.

Akú úlohu v tomto procese môže zohrať Mensa?

Mensa má v každej krajine veľký ľudský potenciál.  Jeho využitie však závisí na mnohých faktoroch. Je veľmi dôležité pochopiť , že musíme najskôr investovať do práce s deťmi, rozvíjať ich potenciál, až potom ich vyberať pre potreby priemyslu, obchodu, vedy... a pre nás je úloha upozorniť na tento potenciál,  na skutočnosť, že inteligencia je najväčším zdrojom každého národa . Pre každú krajinu by mala byť jednou z priorít vážna práca s nadanými deťmi, pretože od nich raz bude do značnej miery závisieť jej vývoj.

Ďakujeme za rozhovor.